Kto nakoniec zvíťazí – ego alebo láska?

Sedeli raz spolu láska a ego na lúke. Ego sa strašne naparovalo a snažilo sa dokázať láske, že má pravdu.

„Ja vždy vyhrám,“ hovorilo. „Pozri, aké som krásne, ako ma všetci uctievajú. Všetci chcú byť ako ja.“ Pokračovalo celé hodiny, útočilo na lásku, vysmievalo sa jej, vyhrážalo. Láska si len spokojne sedela a so záujmom  naň hľadela.

Ego začalo byť nervózne. Na lásku neplatilo nič z jeho repertoáru. Každého iného by už dávno presvedčilo o svojej pravde. Hocikto iný by s ním už dávno súhlasil – buď zo strachu, alebo z pocitu viny. Ale láska bola iná.

„Prečo nič nehovoríš?“ opýtalo sa už dosť podráždené ego. „Dávam ti tu argument za argumentom a ty sa ani nebrániš, ani mi neoponuješ. Myslíš si vôbec niečo?“

Láska sa len spokojne usmiala a nastavila svoje telo slnečným lúčom.
„Tak povedz už niečo. Nemôžeš stále len mlčať. Skús ma o niečom presvedčiť. Poď so mnou do bitky!“ pokračovalo ego.

Láska zrazu pocítila ľútosť. Už videla toľko násilia, toľko strachu a toľko vojen. A toľko pošramoteného ega. Toto ego nebolo v ničom iné.
„Som najlepšie, som najkrajšie, som najmúdrejšie!“ snažilo sa prerušiť ticho.

„Musíš to uznať! Musíš!“

Láska sa zahľadela egu priamo do očí a zhlboka sa nadýchla. Ego sa začalo cítiť nepríjemne. ‚Čo je to za pohľad?‘ myslelo si. ‚Prečo sa na mňa tak intenzívne díva? A prečo sa mi pozerá priamo do oči? Čo ak tam uvidí…‘

„Čo by som tam uvidela?“ opýtala sa priamo láska. Ego zostalo ako skamenené. ‚Hádam mi nečíta myšlienky! To nemôže byť pravda!‘
„Viem, čo sa odohráva v tvojej mysli,“ odpovedala láska na jeho otázku. „Viem, čo si myslíš, čo cítiš, čo vidíš a čo by si chcelo. Viem o tebe všetko a cítim tvoj strach. Bojíš sa, že nikdy nebudeš dosť dobré. Bojíš sa, že sa rozplynieš, keď nastúpim ja. Bojíš sa, že raz ľudia pochopia, že ťa nepotrebujú.“

Ego sa na chvíľu zarazilo a chcelo povedať niečo ostré. Ale láska to vystihla presne. Poukázala na jeho najväčšiu slabinu. Zrazu pocítilo ľútosť. Sklonilo hlavu a z oka mu vypadla prvá slza v živote. „Ale ja nechcem umrieť,“ povedalo sklesnuto.

Láska sa naň s porozumením pozrela. Jej láskyplný stred sa otvoril a pozýval ego k sebe. „Vo mne budeš žiť naveky,“ povedala a vystrela k nemu ruky. Ego sa k nej zdráhavo približovalo. Oslnivá žiara vychádzajúca zo stredu ho neodolateľne lákala a zároveň desila. Ale príťažlivosť zvíťazila. Schúlilo sa do stredu lásky a pocítilo neuveriteľný pokoj. Takto sa ešte nikdy necítilo.

A vtom sa stalo niečo úžasné. Ego sa rozplynulo, ale zároveň sa stalo láskou samotnou. Odrazu bolo súčasťou všetkého. Vydýchlo si. Už nebolo samo. Konečne našlo to, čo hľadalo.