Akí by sme mali byť? Mali by sme byť dobrí? Mali by sme byť slušní? Mali by sme byť stále vysmiati a šťastní? Mali by sme byť dokonalí?
A čo ak takí nechceme byť? Čo ak takí nie sme?! Čo ak chceme byť PRESNÝ OPAK?!
Čo ak chceme byť občas nešťastní, čo ak sa nám chce plakať, čo ak chceme byť občas zlí? A čo to je – byť zlý?
Vždy som sa bála toho slova. Akoby slovo zlo zosobňovalo všetko, čo som v sebe nechcela vidieť. Čo som nechcela prijať. Hovorila som si – ja nie som zlá, ja nie som neposlušná, ja nie som agresívna. Ja nie som sebecká, ja predsa nemôžem nenávidieť…
Ale čím viac som sa ponárala do svojho vnútra, tým tmavšie zákutia som v sebe nachádzala. Možno som občas naštvaná. Možno som niekedy sebecká. Možno mám chuť niekomu nadať.
Je ťažké priznať si, že nie som len biela, ale aj čierna. Je ťažké priznať si, že nemám v sebe len dobro, ale aj zlo. Ale čo s tým všetkým robiť? Stále som to ja a ja chcem byť so sebou šťastná.
Zistila som, že čím viac som v sebe potláčala svoju „temnú stránku“, tým silnejšie sa prejavovala v nestrážených chvíľach. Tým viac som sa hnevala, tým viac som cítila agresivitu, tým viac som bola smutná, nešťastná a v depresii.
Rozhodla som sa, že sa so svojou „odvrátenou stránkou“ skamarátim. Postupne som k sebe pozvala na rozhovor strach, nenávisť, paniku, agresivitu… Opýtala som sa ich, čo ich trápi, čo by odo mňa chceli, čo by ich potešilo…
A viete, čo mi povedali? Jediné, čo chceli, bolo, aby som ich prijala za svoje. Boli samy, opustené v tmavej diere, bez kúska svetla. Lebo som ich tam zavrela ja.
Zrazu mi ich prišlo ľúto a prestala som sa ich báť. Podali sme si ruky a vtedy som pocítila, že si podávam ruku sama so sebou. To ja som môj strach, to ja som moja zlosť, to ja som moja panika, to ja som moja nenávisť… Pozvala som ich k sebe a vytiahla na svetlo. Dovolila som im, aby do mňa vstúpili. A viete, čo sa stalo?
ZMENILI SA NA LÁSKU. Prijala som ich do svojho srdca, stali sa súčasťou mňa a zrazu nemali potrebu vyskakovať a prejavovať sa v tých najnevhodnejších situáciách. Stali sme sa jedno.
Prijímajte sa takí, akí ste. Všetko je vašou súčasťou a vy ste súčasťou všetkého. Ste aj váš strach, ale aj vaša odvaha. Ste vaša láska, ale aj vaša nenávisť. Ste zlo, ale aj dobro. Lebo všetko je súčasťou všetkého a nič nemôže existovať oddelene.
Ale je len na vás, pre ktorú z vlastností sa rozhodnete. To, že prijmete svoju nenávisť, neznamená, že sa ňou stanete. Práve naopak. Keď prijmete nenávisť, objaví sa láska. Zákonite. Prijatie znamená pochopenie. Pochopenie vedie k porozumeniu. Porozumenie vedie k láske.
A čo ostane, keď prijmete všetko do svojho srdca? Stanete sa tým, kým naozaj ste. Bohom vo vlastnom živote.
A ešte jedna vec na záver. Dobro a zlo neexistuje. Kto určuje, čo je dobré a čo je zlé? To, čo sa Vám momentálne javí ako najväčšie zlo, môže byť s odstupom času to najväčšie dobro. Preto prijímajte situácie také, aké sú. Snažia sa vám niečo povedať. Keď to pochopíte, oslobodíte sa. V prijatí sa skrýva obrovská sila.
Prajem vám veľa pochopenia a odvahy pri objavovaní vlastného vnútra.
ZÍSKEJTE KONTROLU NAD SVOJÍ ZLOBIVOU HLAVOU
a objevte lepší verzi sebe sama odhalením špatných programů z dětství