Odpustiť rodičom? To predsa nejde!

Detské časy

Detstvo. Pre mnohých krásne časy, bezstarostné naháňanie sa vonku za loptou, vymýšľanie bláznovstiev a jedinými starosťami sú odreté kolená po páde z bicykla či korčúľ, na ktorých sa len učia stáť.

Niektorí však svet spoznávajú inak. Naháňajú sa za predstavami rodičov o dokonalosti, pozerajú sa na ich bláznovstvá, keď sa hádajú, preberajú ich starosti, nedobrovoľne sa zriekajú svojich detských hier a predčasne vstupujú do sveta dospelých, pričom len samotní rodičia sa učia stáť na vlastných nohách.

Prečo sa mi to len deje?

Títo ľudia časom vyrastú z detských topánok, ani nevedia ako, vstúpia do dospelosti a čím sú starší, tým viac pádov prichádza. No už nie z bicykla, ani sa rany nezahoja o týždeň – dva. Čelia úderom do sŕdc vo vzťahoch, nespokojnosti v práci, nenachádzajú pokoj medzi ľuďmi ani sami so sebou.

Vynárajú sa im otázky: „Prečo sa mi toto deje?“ „Toto je život?“ „Načo som tu, keď sa mi nič nedarí?“ Nebaví ma takýto život.“ „Čo robím zle,keď iní sú šťastní a ja nie?“

Pozícia obete ukrátenej o šťastie

Začínajú hľadať odpovede, vzdelávať sa v osobnom rozvoji, menia myslenie, partnerov, prácu. No niekde vo vnútri je ešte stále niečo. Niečo veľmi hlboké, potlačené, nepriznané, odmietané, no zároveň živé a pálivé. Hnev. Nevypovedaná krivda.

Hnevajú sa na svojich rodičov. Na matku, na otca alebo na oboch. Už vedia, že si z domu neodniesli návod na život. To správne povzbudenie, že zvládnu čokoľvek, a preto tápu v neistotách a obmedzujúcich strachoch. Pochopili, že ich partnerstvám niečo chýba, no nevedia, ako do nich to niečo vniesť, pretože doma to nevideli.

Už veľakrát počuli alebo čítali, že treba odpustiť.

„Odpustiť? Nikdy! To sa nedá! To neurobím. Nemôžem. Neviem to. Za to všetko, čo mi urobili? To ich vinou som sa nenaučil/a lepšie zvládať život. Oni mi nezabezpečili šťastné detstvo. To od nich som nedostal/a žiaden vzor, ako mať pekný vzťah. Oni ma mali podporiť, aby som bol/a úspešný/úspešná. Ich vinou si neverím. Nezvládli svoju rolu rodičov a ja teraz nesiem následky!“

Aj rodičia raz boli deti

Áno, dá sa na to pozerať aj takto – z pozície obete. No každá minca má dve strany.

Každý človek potrebuje lásku, aj rodičia po nej túžili. Nech boli a sú akíkoľvek, robili len to, čo sami poznali z vlastného detstva. Dostatočnú lásku, podporu, oporu, istotu a bezpečie si od rodičov z domovov tiež neodniesli, preto nevedeli odovzdať svojim deťom niečo, čo v nich nikto nevytvoril.

Pohľad z druhej strany mince otvára dvere do pozície tvorcu, ktorý môže zmeniť uhol pohľadu a dať svojmu životu zelenú podľa vlastných predstáv.

Radosť žiť

Zlosť voči rodičom v ľuďoch pretrváva, ak vo svojich životoch pokračujú aj naďalej ovplyvnení tým, čo doma videli a počuli, pričom nie sú ochotní robiť zmeny a hľadať východiská zo zabehnutého života v nespokojnosti. Nehľadajú vlastnú cestu von z kruhu.

Len čo si však dovolia tento vyšliapaný chodníček opustiť, zanechať zatrpknutosť, otočiť kormidlom a zmeniť smer, zmení sa aj pohľad na odpustenie. Pretože začnú žiť život, za ktorý môžu byť vďační. Život, ktorý je radosť žiť. A vďačnosť za takýto život prinesie hlboké odpustenie a poďakovanie za to najcennejšie, čo im rodičia mohli dať. ŽIVOT. ŽIVOT, KTORÝ JE ÚŽASNÉ ŽIŤ.