To najhoršie, čo môžete deťom dať je dať im všetko!

Pri svojej práci kouča sa často stretávam s vetou „Žijem pre svoje deti!“, prípadne  „Pre deti urobím všetko!“ Väčšinou tieto slová počúvam z úst žien, nás matiek. Steny v mojej kancelárii boli často svedkami príbehov o nevďačných deťoch, ktoré aj napriek tomu, že im rodičia dali všetko, zlyhali. Vypočula som si už množstvo situácii z reálneho života sprevádzaných plačom. V mnohých z nich deti ublížili a ich rodičia nemajú ani tušenia prečo.  „Veď dostal úplne všetko, na čo si pomyslel!“ zaplakala žena oproti mne. „Viete, že tým môžete svojim deťom aj škodiť?“ povedala som ticho…

Najdôležitejšie sú predsa deti!

Porodiť dieťa je pre ženu asi tá najkrajšia situácia v živote. Ja sama som to zažila dvakrát a veru, dodnes mám zimomriavky. Ten pocit, keď prvýkrát držíte biely voňavý uzlíček. Hoci ubolená a unavená, s infúziou trčiacou z ruky, ten pocit bol neopísateľný. Ach…

Dni bežia a žena zabúda na seba samu. Dáva svoje deti na prvé miesto, tak, ako to videla u svojej matky. Zabúda na svoje potreby. Nemá čas sa najesť, upraviť, umyť, skočiť na toaletu, dožičiť si oddych, zacvičiť si – presne tak, ako to robila jej mama. Niekedy sa cíti ako motorová myš so zapnutým turbom v zadku. Varí, žehlí, perie, vešia bielizeň, popritom dojčí, nosí, odsáva sople, behá s kočíkom, no a niekedy nezaspí, skôr ako jej hlava padne na vankúš a venuje sa päť minút manželovi.

Možno trochu nadľahčene opísaná realita matky. Niektoré prežijú bez väčšej ujmy na zdraví. Iné pociťujú nespokojnosť, únavu a stres. No a v najhoršom upadnú do „depky“, prestanú sa páčiť manželovi a neskôr aj samy sebe. Neveria si, pretože na tej ceste pozabudli na seba. Ale pre deti sa to všetko oplatí, ony sú na piedestáli!

Dláždime im cestu, veď sú naše

Čas letí. Po škôlke základná, potom stredná škola. Vybavíme najlepšiu vysokú školu (najlepšie cez známosti, nech sa, chúďa moje, nestresuje), pomôžeme pri skúškach, na účet pošleme vreckové, nech nie je medzi ostatnými za „lúzra“. Cez prvé prázdniny mu dožičíme oddych, veď školský rok bol nesmierne ťažký, no a v decembri na narodeniny pristavíme pred panelák auto (hoci ojazdené, ale poslúži). Keď potomok začne z nejasných príčin lamentovať, že sa nudí, a rodičovi už dochádzajú nápady, ako ho zaujať, rozhodne sa dokúpiť tablet, nový softvér do xboxu alebo inú technickú vymoženosť.

Ešteže máme známych v tomto meste, aby sme synovi, prípadne dcére pomohli nájsť lukratívny džob. Strávime v práci pár hodín navyše a podporíme mladých pri kúpe nehnuteľností, veď tie hypotéky majú nekresťanské podmienky. Veď komu dáme, ak nie deťom! 

Ako je to možné? Mal všetko, čo chcel?

Pri svojej práci som sa nedávno dostala na stretnutie abstinentov. V kruhu 50 ľudí sedela matka a po jej pravici syn. Akurát sa priznal, že si po takmer dvoch rokoch vypil, dostal sa do recidívy. Rozprávala zaňho. „Tak som mu verila, a on opäť sklamal!“ Vôbec nechápala, prečo syn, za ktorého celých 34 rokov aj dýchala, je zase tu. Cez prestávku sa rozrozprávala. Ako sa oňho celé roky starala, dopriala mu viac, ako mali jeho kamaráti. Dokonca obetovala celý život pre svojho jediného syna. Pracuje v zahraničí, len aby mu zabezpečila skvelú budúcnosť. A ona pre tohto nevďačníka, chudáčika, nemôže žiť vlastný život. Vraj si myslela, že keď bude dospelý, príde čas aj na ňu a začne žiť!

Neničme deťom život prílišnou starostlivosťou

Hoci trošku zveličene, vyššie som opísala situácie z bežného života. Mnohí rodičia v dobrej viere, že robia to najlepšie pre svoje deti, im paradoxne život zničia… A to nielen im, ale aj sami sebe. Pýtate sa ako? Skúsim to zhrnúť asi takto:

  • Ak prijímate rozhodnutia za svoje deti, nebudú neskôr schopné urobiť tie svoje.
  • Ak sa deti stávajú od vás závislé, robíte ich slabými na to, aby neskôr kráčali životom samy.
  • Ak im dávate všetko automaticky, nevedia si veci vážiť.
  • Ak majú deti úplne všetko len tak, často strácajú životný cieľ.
  • Ak majú vaši potomkovia mihnutím oka to, na čo si spomenú, začínajú sa nudiť.
  • Ak za svoje deti vyriešite všetky problémy, budú neustále očakávať, že to niekto za ne „porieši“ aj v budúcnosti.

Neberte svojim deťom prehnanou starostlivosťou z rúk tú najsilnejšiu zbraň. Tou je ich životná sila a schopnosť byť tu samy za seba ako sebavedomé bytosti. Skúste byť ako rodičia natoľko silní, že dovolíte deťom aj padnúť. Je to pre ne potrebné. Nekompenzujte si na svojich deťoch to, čo sa vám v detstve nedostalo. Viem, je to ťažké… aj ja sa to ešte len učím.

Chcem, aby jedného dňa, keď budem z tohto sveta odchádzať, som si bola istá, že tu zanechávam bytosti schopné kráčať životom samy. A to so vztýčenou hlavou, sebavedomé a predovšetkým vedomé si toho, že sú TVORCOM SVOJHO ŽIVOTA.

A my, maminy… žijeme svoje životy, zaslúžime si to. Veru, večne tu nebudeme. Ak totiž žijeme pre svoje deti, vychovávame potomkov, ktorí budú takisto žiť pre svoje deti. A ich deti opäť len pre svoje deti… a ich deti opäť len pre svoje deti… a kto tu, na tejto planéte, bude potom žiť sám pre seba?

Zastavme tento kolotoč a začnime budovať generácie, ktoré vedia, aké je krásne byť tu a teraz, a to samy za seba…

Autor metody Emoční rovnice a kouč osobního rozvoje. Dopřejte si čistou hlavu a život bez problémů. Ošklivé věci se dají z hlavy mazat a nahradit novými programy. Nová hlava pak vyrábí nové a lepší myšlenky.